Dejstvo druhé
Výstup 5.
...
MILUŠA:
Nech sa ľúbi, páni! Nuž, milý Lajoško — odpustite, že vás tak dôverne menujem —

ĽUDOVÍT:
Upozorniť musím osvietenosť vašu, že je pán Lajoš veľký Maďar; pri slovenskej sa mu iste zívať bude ako rybe na suchom.

ROHON:
Igaz, drága Erzsikém! Oh, be illenék egy pár magyar szó piros szép szájában!

MILUŠA:
Ha, ha, ha! Prepáčte, páni, tuná ste v kraji; reč pekná je na rovinách , ale tu pod krajšia je reč a krásne sa rozlieha spev slovenský. A keby ste boli ozaj rodení , to by som vás iste vedela i po maďarsky prijať; ale keď viem, že ste oba —

ĽUDOVÍT:
Ez hallatlan dolog, barátom!

ROHON:
Követem alásan, drága grófno! Každý, kto sa v narodil a chlieb je, je .

MILUŠA:
Istotne, ale nie každý je . Tak dobre sú Slováci , ako i Maďari, ktorí si tu nemajú väčšie právo . A ten chlieb — vari mi ho dorábajú? Práve sa mi dnes končí žatva, budeme sláviť obžinky; uvidíte, aký je úprimný a dobrosrdečný slovenský ľud, z ktorého i vy pochádzate; len sa ho tak netreba a opúšťať svojich úbohých .

ĽUDOVÍT:
Nem, barátom, to me ver‘ pekne privítali!
Nech ma boh od takej jazyčnice chráni!

ROHON:
Milá pani grófka — odpustite —
vy môj cit veľmi tupíte,
a cnosť lásky k vlasti obraciate k ,
ktorú každý Uhor v svojom srdci nosí!

MILUŠA:
A mne sa ver’ také vlastenectvo ,
ktoré má v škaredom hriechu
svoj ; lebo ten, kto národ zanedbá,
jeho jazyk , ľudom
a k jeho ani len
nepriloží, lež len svojim časným voľká
— trebárs vždy na jazyku nosí
krásne slová lásky k vlasti a otčine —
Ó, darmo sa sebec tým menom :
To nie je priateľ ľudu, to nie je ,
lež iba alebo ,
ktorý len rozsieva v krajine!
...
ROHON:
Osvietená grófka, či musím takúto lekciu počúvať?
Veru sa vám musím pekne poďakovať!

MILUŠA:
Nu, nečudujem sa vám; pravda oči,
od ktorej zvlášť každý bočí;
bo takíto páni horšie majú ,
ako to slovenské porekadlo vraví:
že kaňa má väčšie ,
než jastrab , ktorý sa . —