Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno malé dievčatko. A tomu dievčatku nik inak nepovedal, iba Červená [?]. Tak ho volali, lebo stále nosilo na [?] červenú [?], ktorú mu uplietla stará [?]. Jedného dňa zavolala mama Červenú čiapočku a hovorí jej:
"Červená čiapočka, stará mama je chorá. Zanes jej tento [?] s obedom, navarila som pre ňu polievku, upiekla chleba, aby nám zas vyzdravela."
"Cestou sa mi nikde nezatúlaj," pripomína mama Červenej čiapočke, keď ju vyprevádza z [?].
Ako si tak vykračuje Červená čiapočka po chodníčku,naraz jej len cestu skríži [?]. "Dobrý deň, dievčatko. Ako sa voláš a kamže si sa vybralo?" pozdraví sa jej.
"Dobrý deň, vĺčik. Volajú ma Červená čiapočka. Ako táto čiapka, ktorú nosím na [?]. Darovala mi ju moja stará mama. Teraz je chorá a jej nesiem obed."
"To je od teba pekné, Červená čiapočka," pochváli ju vlk, no len na oko, aby sa nepovedalo. Už aj spriada v hlave svoje škaredé [?]: "A kde býva tvoja stará mama?" vyzvedá od Červenej čiapočky.
"Tu neďaleko v [?]. Na konci tohto chodníčka je čistinka a na tej čistinke stojí malá drevená [?]. Tam býva moja stará mama," odvetí Čiapočka. [?] sa len tak oblizuje, keď mu toto všetko hovorí.
A tak jej hovorí: "Viem, čo by tvoju starú mamu potešilo. Pozri, koľko je tu [?]. Čo keby si starej mame natrhala kytičku?"
Zaujatá zbieraním kvietkov si ani nevšimne, že [?] pomaly, potichučky odišiel preč. Vlk piatimi rýchlymi skokmi preletí na koniec lesa a tam, na konci chodníčka nájde [?] starej mamy. Zaklope na dvere a čaká.
"Kto je tam?" ozve sa stará mama.
"To som ja, tvoja vnučka, nesiem ti obed, stará mama," napodobní vlk hlas Červenej čiapočky.
"Pod ďalej, moja milá, dvere nie sú zamknuté," ozve sa stará mama.
Vlk sa načiahne po kľučke a rovno skočí na staru mamu.
Rýchlo si uviaže na hlavu jej čepiec, oblečie si jej nočnú [?] a v posteli pod paplónom čaká na Červenú čiapočku.
Už počuje cez okno jej náhlivé kroky, za chvíľu klope na dvere:
"Stará mama, stará mama, to som ja, Červená čiapočka, nesiem ti [?]," volá.
"Poď ďalej, moja milá, dvere nie sú zamknuté," napodobní vlk hlas starej mamy.
Červená čiapočka vojde dnu, ide s košíkom k posteli a keď pozrie na starú mamu, hneď sa jej čosi nezdá.
"Stará mama, stará mama, a prečo máš dnes také veľké [?]?" pýta sa Červená čiapočka.

"Aby som ťa lepšie počula," zaškrieka vlk.
"Stará mama, a prečo máš dnes také veľké [?]?" nevie sa vynačudovať Červená čiapočka.
"To preto, aby som ťa lepšie videla," odpovie vlk.
"A stará mama, prečo máš také veľké [?]?"
Vlk už nevydrží a vyblafne: "To aby som ťa ľahšie zjedla,"
A skočí na Červenú čiapočku a prehltne ju.Chytí sa spokojne za brucho, rozvalí sa na [?] a zaspí. O nejaký čas prechádza okolo [?] a začuje, ako sa z dreveničky ozývajú čudné zvuky. Pozrie sa cez okno a až ho striaslo, keď vidí [?] chrápať v posteli starej mamy. A ešte v jej nočnej košeli!
Nečakal viac ani minútu, v letku zobral nožnice a rozstrihol vlkovi [?]. A šup von, najprv vyslobodil Červenú čiapočku, potom vytiahol aj starú mamu. Obidve boli zachránené. To bolo radosti. Ale jedna starosť predsa len ostala.
Čo s tým zlým [?]?
Nanosili všetci traja kamene, dali ich vlkovi do brucha a poriadne zašili. Potom už len schovaní za stromom čakali, čo sa bude diať. Netrvalo dlho, vlka zobudil veľký smäd.
No len čo sa nahne nad studničku, aby si jazyk omočil vo [?], ťažké kamene ho prevážia, stratí rovnováhu a padne do hlbokej [?]. A kamene ho tlačia na samé dno, kde sa aj vlk utopí.
No naši traja, Červená čiapočka, stará mama aj horár, si spokojne vydýchnu, že sa zlého vlka raz a navždy zbavili. Ešte raz sa poďakovali horárovi za pomoc a Červená [?] sľúbila, že odteraz sa už veru túlať nebude, že už len tú svoju [?] počúvať bude.