V to ráno sa Ježkovci vyľakali ako ešte nikdy. Malý Kaktus, ich najmladšie dieťa, sa ešte nevrátil domov. Prehľadali medzu, húštiny aj mládzu na okraji lesa. Ale kde nič, tu nič: z Kaktusa nenašli ani pichliačik.Táto správa sa rozletela po lese ako vietor. Jeden po druhom sa u Ježkovcov schádzali zvieratká z lesa, že pomôžu hľadať. Prišiel srnec, jazvec, ďateľ, lasica, sova, líšky, veverička ... Všetci prehľadávali les okolo svojho hnieza alebo nory. Len sova naďalej lietala ponad stromi a zvolávala ďalších pomocníkov.
Konečne! Líšky našli guľôčku z pichliačikov medzi koreňami duba. Pri malom ježkovi pristála sova a utešovala ho:
- Ničoho sa neboj, drobček, len poď za nami a o chvíľu si doma. -
Ale ježko sa ani nepohol. Nepoznal nikoho zo zvierat. Zo všetkého bol taký vystrašený, že sa ešte pevnejšie zvinul do klbôčka.
- Čo teraz? - povzdychol si jazvec. - Ako dostaneme domov tohto pichliačika?-
- Ja by som možno vedela, - povedala srnka. - Tamto za kríkom leží červený šál. Asi ho tam stratil nejaký hubár. Taký šál sa hodí nielen na krk, ale aj na nosenie vecí. Najmä tých, ktoré pichajú.-
Líšky opatrne dogúľali labkami ježka na šál. Šál vzali do zubov, každá na jednom konci, a vybrali sa na cestu.